Schválenie jazykového zákona z roku 1990 – historický míľnik slovenskej identity
Dňa 25. októbra 1990 prijala Slovenská národná rada zákon č. 428/1990 Zb. o úradnom jazyku v Slovenskej republike. Tento právny akt predstavuje jeden z najvýznamnejších momentov novodobej slovenskej histórie, pretože po prvýkrát jasne a suverénne ustanovil, že úradným jazykom na štátnom území Slovenskej republiky je slovenský jazyk.
Zákon vznikol v období hlbokých spoločenských premien po roku 1989, keď sa Slovensko ako súčasť federácie usilovalo o posilnenie vlastnej štátnej, kultúrnej a politickej identity. Jazykový zákon sa tak stal nielen technickou normou upravujúcou úradnú komunikáciu, ale aj silným symbolom národnej emancipácie – prejavom kultúrneho a politického sebavedomia Slovákov po desaťročiach spoločného vývoja s inými národmi.
Zákon zdôraznil princípy, ktoré majú trvalú hodnotu: uplatňovanie úradného jazyka musí napomáhať rozvoju demokracie, národnostnej znášanlivosti, humanity a rešpektu k ľudským právam. Jazyk bol vnímaný ako most, nie bariéra – ako nástroj spoločného porozumenia a spravodlivého výkonu štátnej moci.
Prijatie jazykového zákona z roku 1990 bolo zároveň zavŕšením dlhodobého úsilia slovenského národa o uznanie vlastného jazyka ako plnohodnotného prostriedku verejného, kultúrneho a spoločenského života. Slovenčina, ktorá sa po stáročia vyvíjala popri latinčine, nemčine, maďarčine či češtine, sa stala jazykom administratívy, vzdelávania a verejnej správy. Tento krok priamo nadviazal na odkaz štúrovskej generácie a kodifikátorov slovenského jazyka z 19. storočia, ktorí presadzovali myšlienku, že národ môže byť slobodný len vtedy, ak sa dorozumieva vlastným jazykom.
Po vzniku samostatnej Slovenskej republiky 1. januára 1993 sa postavenie slovenského jazyka ešte viac upevnilo. Článok 6 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky jednoznačne ustanovuje:
„Štátnym jazykom na území Slovenskej republiky je slovenský jazyk.“
Tým sa jazykový zákon z roku 1990 stal predzvesťou ústavného zakotvenia slovenskej štátnosti. Uznanie slovenského jazyka ako úradného a následne štátneho jazyka nebolo len formálnym právnym aktom – malo hlboký spoločenský a kultúrny význam. Jazyk je prostriedkom, ktorým občania uplatňujú svoje práva, komunikujú so štátnymi orgánmi a spoluvytvárajú demokratickú kultúru verejného priestoru.
Slovenský jazyk zároveň nesie hodnoty kultúrnej suverenity. Štát, ktorý chráni a rozvíja svoj jazyk, chráni aj vlastnú kultúrnu identitu, vzdelanosť a spoločenskú kontinuitu. Slovenčina je živým organizmom – prispôsobuje sa novým technológiám, médiám aj spoločenským zmenám, no zároveň ostáva spájajúcim prvkom medzi generáciami, regiónmi a komunitami.
Úlohou verejných inštitúcií je preto nielen jazyk právne chrániť, ale aj podporovať jeho moderné, kultivované a zrozumiteľné používanie – v školstve, médiách, štátnej správe i v digitálnom priestore. Jazyková kultúra a úcta k vlastnému jazyku sú prejavom zrelej občianskej spoločnosti, ktorá si je vedomá svojich koreňov a zároveň sa pozerá dopredu.
Schválenie jazykového zákona z roku 1990 tak predstavuje historický míľnik slovenskej identity. Bol to krok, ktorým Slovensko potvrdilo, že jazyk nie je iba nástrojom komunikácie, ale nositeľom hodnôt, kultúry a demokracie. Slovenčina je dnes symbolom jednoty, porozumenia a sebavedomia moderného štátu – dôkazom, že jazyk je nielen dedičstvom minulosti, ale aj pevným základom našej spoločnej budúcnosti.
Zdieľať článok