Sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené
Ústava Slovenskej republiky v článku 26 ods. 1 zaručuje slobodu prejavu a právo na informácie, ktoré v rámci ústavného systému patria do skupiny politických práv, ktorých existencia a následná aplikácia predstavuje dôležitý zdroj legitimity.
V zmysle ods. 2 každému patrí právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Právo na slobodu prejavu v podobe vyjadrenia svojho názoru patrí každému, a to bez ohľadu na formu tohto prejavu. Základný zákon štátu v tomto prípade poskytuje možnosť každému slobodne a verejne vyjadriť svoj názor bez toho, aby za toto konanie následne znášal právny postih.
Podľa Nálezu Ústavného súdu SR (II. ÚS 28/96) sa slobodou prejavu človeku umožňuje nielen vysloviť, ale aj zamlčať svoje city, myšlienky a názory. Je teda na každom z nás, či svoje právo využije, alebo nie. Toto právo verejnoprávnu povahu, čo znamená, že jeho účelom je najmä možnosť aktívne sa podieľať na ovplyvňovaní vecí verejných.
Základným prameňom slobody prejavu je Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ktorý predstavuje základ európskeho systému ochrany ľudských práv. V zmysle Článku 10 dohovoru toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory, prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice.
Ústava SR dovoľuje obmedziť slobodu prejavu. Tento zásah je však možný iba za splnenia taxatívne určených podmienok uvedených v ods. 4:
„Slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.“
· Slobodu prejavu možno obmedziť iba zákonom – táto podmienka vyjadruje, že takéto obmedzenie musí mať svoj základ v konkrétnom platnom a účinnom zákone. Osobu, ktorá slobodne a verejne vyjadruje svoj názor teda chráni pred svojvoľným obmedzením tohto práva zo strany štátu;
· Podmienky ústavnosti obmedzenia: slobodu prejavu možno obmedziť iba v taxatívne vymedzených prípadoch: ak slúži na ochranu práv a slobôd iných alebo sa ním chráni bezpečnosť štátu, verejný poriadok, verejné zdravie alebo mravnosť
· Podmienka nevyhnutnosti zásahu v demokratickej spoločnosti: cieľ obmedzenia nemožno dosiahnuť inými (miernejšími) prostriedkami.
Sloboda prejavu teda môže byť zo strany štátu obmedzená:
· iba na základe platného a účinného všeobecne záväzného právneho predpisu s právnou silou zákona;
· iba v piatich taxatívne vymedzených prípadoch ktoré definuje Ústava SR;
· a iba v prípade, ak cieľ obmedzenia nemožno dosiahnuť inými prostriedkami.
Od splnenia týchto podmienok obmedzenia slobody prejavu daných Ústavou SR nemožno upustiť.
V nadväznosti na uplatňovanie tohto politického práva, nielen v podmienkach Slovenskej republiky, je vhodné poukázať aj na rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorého úlohou je zaistiť, aby štáty rešpektovali práva a záruky obsiahnuté v dohovore.
Ak na základe podanej sťažnosti zo strany jednotlivca alebo štátu súd zistí, že konkrétny štát porušil jedno alebo viac práv alebo záruk, vydá rozhodnutie. Rozsudky ESĽP majú záväzný charakter a dotknuté krajiny sú povinné sa im podriadiť. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že Slovenská republika je ako členský štát Európskej únie povinná rozhodnutia ESĽP v skutkových a právne rovnakých veciach rešpektovať.
ESĽP v rámci rozhodovacej činnosti prostredníctvom svojich právnych názorov nastavil pomerne široké hranice slobody prejavu, ako aj zodpovednosti za zneužitie tohto práva.
V tomto kontexte uviedol, že je potrebné dôsledne rozlišovať medzi skutkovými tvrdeniami (faktami) a hodnotiacimi úsudkami (názormi).
V prípade Lindon, Otchakovsky-Laurens and July v. France z roku 2007 vo svojom rozsudku uviedol, že zatiaľ čo existenciu skutočností je možné preukázať, pravdivosť hodnotových úsudkov dokázať nemožno. Požiadavka preukázať pravdivosť hodnotového úsudku je nesplniteľná a porušuje samotnú slobodu názoru, ktorá je esenciálnou súčasťou práva zaručeného čl. 10 dohovoru.
Vo svojom odôvodnení taktiež uviedol, že podľa čl. 10 ods. 2 predmetného dohovoru existuje len malý priestor na obmedzenie slobody prejavu, aj pokiaľ sa jedná o veci verejného záujmu.
Ústavný súd Českej republiky vo svojom náleze I.ÚS 367/03 vyjadril súhlas s judikatúrou ESĽP, podľa ktorého je sloboda prejavu jedným z najdôležitejších pilierov demokratickej spoločnosti a jednou z hlavných podmienok pokroku a rozvoja každého jednotlivca.
Zároveň uviedol, že sloboda prejavu ako taká sa nevzťahuje len na "informácie" alebo "myšlienky", ktoré sú priaznivo prijaté alebo považované za neškodné alebo bezvýznamné, ale aj na tie, ktoré zraňujú, šokujú alebo znepokojujú: to je to, čo chce pluralita, tolerancia a duch otvorenosti, bez ktorých neexistuje demokratická spoločnosť.
V ďalšej časti sa bližšie pozrieme na to, ako Ústava SR chráni právo na informácie, ako ďalšie zo súboru politických práv.
Zdieľať článok