Ústava Slovenskej republiky - Právo na informácie je zaručené
Ústava Slovenskej republiky v článku 26 ods. 1 okrem slobody prejavu zaručuje aj právo na informácie, ktoré v rámci ústavného systému patrí do skupiny politických práv.
V zmysle ods. 2 každému patrí právo slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Ústavný súd Slovenskej republiky v tejto súvislosti uviedol, že ide o tri relatívne samostatné zložky práva na informácie: vyhľadávanie, prijímanie a rozširovanie informácií (I.ÚS 57/2000).
Účelom tohto práva je umožniť každému mať prístup k informáciám o stave vecí verejných, a to ich získaním svojou vlastnou činnosťou, od inej osoby (najmä z masmédií), alebo od orgánu verejnej moci. Právo na informácie sa týka predovšetkým vecí, ktoré sú predmetom verejného záujmu a taktiež vecí vo vzťahu k orgánom verejnej moci. V tomto kontexte Ústavný súd SR uviedol, že „všetky orgány majú povinnosť správať sa tak, aby nemarili právo občanov zaručené čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy SR.“ (II. ÚS 10/1999).
V zmysle Ústavy SR sú orgány verejnej moci povinné primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku, a to za podmienok a spôsobom ustanoveným zákonom. Podmienky poskytovania informácií orgánmi verejnej moci ustanovuje predovšetkým zákon č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov.
Verejná informovanosť o činnosti verejnej moci sa v zmysle zákona o slobode informácií realizuje tzv. aktívnym (povinným) zverejňovaním informácií, ako aj sprístupňovaním informácií na základe žiadosti.
Aktívne zverejňovanie informácií je vyjadrené:
- v ustanovení § 5 zákona o slobode informácií a pre orgány verejnej moci vymedzuje povinnosť aktívne zverejňovať informácie zásadného významu (podľa § 5 ods. 4 je napríklad vláda Slovenskej republiky povinná zverejniť texty materiálov predložených na rokovanie vlády a prijaté uznesenia vrátane ich príloh),
- v ustanovení § 5a zákona o slobode informácií, ktoré je vyjadrené ako povinnosť zverejniť každú písomnú zmluvu, uzatvorenú povinnou osobou a ktorá obsahuje informáciu, ktorá sa získala za finančné prostriedky.
Sprístupňovanie informácií na základe žiadosti:
Právo na prístup k informáciám patrí každému – zákon v tejto súvislosti vymedzil okruh žiadateľov na fyzické a právnické osoby. Zákon o slobode informácií priznáva právo na prístup k informáciám každej fyzickej aj právnickej osobe bez ohľadu na vek, štátne občianstvo alebo iný status. Žiadosť o sprístupnenie informácie povinnou osobou teda môže podať aj osoba neplnoletá, cudzí štátny príslušník či právnická osoba so sídlom v zahraničí.
Informácia môže mať rôznu podobu:
Informáciou je akýkoľvek obsah v akejkoľvek forme zaznamenaný na akomkoľvek hmotnom nosiči, najmä obsah písomného záznamu v listinnej podobe, obsah písomného záznamu uloženého v elektronickej podobe alebo obsah záznamu v zvukovej, obrazovej alebo audiovizuálnej podobe.
Ktoré subjekty sú povinné sprístupňovať informácie? Tieto subjekty zákon o slobode informácií definuje ako „povinné osoby“.
Osobami povinnými sprístupňovať informácie sú podľa tohto zákona najmä štátne orgány, obce, vyššie územné celky, zdravotné poisťovne, ako aj tie právnické osoby a fyzické osoby, ktorým zákon zveruje právomoc rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb v oblasti verejnej správy, a to iba v rozsahu tejto ich rozhodovacej činnosti.
Aj právo na informácie má svoje hranice:
Žiadateľ od povinnej osoby nemôže žiadať informácie, ktorých sprístupnenie by vyžadovalo, že povinná osoba by musela pristúpiť k tvorbe výkladových stanovísk, rozborov, analýz, referátov, prognóz, výkladov či právnych predpisov.
Vedeli ste, že informácie sa sprístupňujú bez preukázania právneho alebo iného dôvodu alebo záujmu, pre ktorý sa informácia požaduje?
Povinná osoba v zmysle zákona o slobode informácií nie je oprávnená zisťovať, za akým účelom žiadateľ požaduje informáciu sprístupniť. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3Sži/4/2014 však poskytovanie informácií bez preukázania právneho dôvodu alebo záujmu ešte neznamená, že je daná vážnosť vôle žiadateľa informácie získať.
Najvyšší súd sa vo svojom rozsudku zaoberal žiadosťou o sprístupnenie informácie v celkovom počte 58 bodov, ktorá vykazovala znaky obštrukčnej metódy, pri ktorej nebol dôležitý obsah žiadosti, ale zahltenie a zamestnanie orgánu verejnej správy činnosťou na spracovaní informácie.
Žiadateľ v zmysle svojej žiadosti žiadal napríklad o::
- sprístupnenie dokladov za nákup nemrznúcej zmesi do ostrekovačov služobných motorových vozidiel od roku 2009 až po súčasnosť
- sprístupnenie dokladov za nákup predlžovacích káblov a „rozdvojek“ pre potreby Okresného súdu Martin za obdobie od roku 2009 až po súčasnosť.
Aj keď sa zákon o slobode informácií vo svojich ustanoveniach nezmieňuje o zneužití tohto práva, tento princíp je súčasťou základných princípov právneho štátu. Podľa uvedeného rozsudku Najvyššieho súdu SR je „zneužitie práva v oblasti práva na informácie v zásade individuálnou situáciou, kedy v rámci správnej úvahy a v rámci úvahy súdu existuje dostatočný počet indícií, že cieľom žiadosti o informácie nie je reálny záujem získať informáciu.
Právny systém musí byť spôsobilý brániť sa proti takýmto typom žiadostí, pretože sú v rozpore s princípom dobrej verejnej správy a v konečnom dôsledku žiadosti vedú k tomu, že orgány verejnej správy sa nevenujú svojej primárnej činnosti, ale vybavovaniu nezmyslených žiadostí.
V oblasti prevádzkovej, vnútornej činnosti orgánov verejnej správy senát Najvyššieho súdu SR teda nezistil právny základ na poskytnutie informácie v režime zákona o slobode informácií, keď uviedol, že „už zo samotného obsahu žiadosti žalobcu, tiež spôsobu formulovania jednotlivých 58 otázok (žiadostí) a najmä v ich sumáre, vo väzbe na zákonnú lehotu, v ktorej by mala byť celá žiadosť vybavená, je nepochybné neprimerané zaťaženie - ochromenie až paralyzovanie činnosti okresného súdu pri zabezpečovaní jeho hlavnej činnosti - riadneho výkonu súdnictva v rozhodnej dobe. Z obsahu vyjadrenia vyplýva, že cieľom podanej žiadosti nebol reálny záujem o informácie, ale sťaženie bežnej činnosti súdu.“
Šírenie sprístupnenej informácie:
Osoba, ktorá získala zverejnené alebo sprístupnené informácie v súlade s týmto zákonom, je oprávnená ich ďalej šíriť, ak nezmení ich obsah. Zodpovednosť za správnosť a pravdivosť týchto informácií teda nesie predovšetkým ten, kto ich ďalej šíri. Ďalšie šírenie informácií, ktoré žiadateľ síce získal v súlade so zákonom, ale ich obsah pozmenil, môže byť, v závislosti od okolností prípadu, považované za zneužitie práva.
Vedomé šírenie nepravdivých údajov je spôsobilé poškodiť práva osôb, ktorých informácie žiadateľ šíri.
Iba občania, ktorí majú prístup k informáciám, môžu skutočne uplatňovať svoje právo kontrolovať činnosť orgánov verejnej moci. Transparentnosť zvyšuje kvalitu a zodpovednosť verejnej správy, pomáha predchádzať korupcii a posilňuje dôveru verejnosti voči štátu a jeho inštitúciám. Tento zákonný inštitút však nemôže slúžiť ako prostriedok na zneužívanie práva vo verejnoprávnej sfére. S každým právom je spojená aj zodpovednosť.
V poznaní je sila. Je však na nás, akým spôsobom ju využívame.
Zdieľať článok