Príslušnosť ku ktorejkoľvek národnostnej menšine alebo etnickej skupine nesmie byť nikomu na ujmu
„...spoločne s príslušníkmi národnostných menšín a etnických skupín žijúcich na území Slovenskej republiky,“ - časť textu Preambuly Ústavy SR.
Zmienka o príslušníkoch národnostných menšín a etnických skupín v texte Preambuly Ústavy SR nepochybne vyjadruje dôležitosť ich existencie a následnej ochrany zo strany štátu. Hoci Preambula nie je súčasťou právne záväzného textu Ústavy SR, napomáha pri objasnení účelu a predmetu zákona, ako i jeho interpretácii. Zároveň odkazuje na významné prvky štátnosti, slúži na vyjadrenie právnej kultúry a tradícií.
V tejto súvislosti je potrebné spomenúť Rámcový dohovor o ochrane národnostných menšín Rady Európy (ďalej len „Dohovor“), ktorý patrí k najvýznamnejším medzinárodnoprávnym predpisom v tejto oblasti. Slovenská republika sa v roku 1995 svojím podpisom zaviazala, že bude chrániť existenciu národnostných menšín. Umožní im rozvíjať ich kultúru, ako aj zachovať základné prvky ich totožnosti, najmä náboženstva, jazyka, tradícií a kultúrneho dedičstva.
V zmysle článku 3 ods. 1 Dohovoru:
„Každá osoba patriaca k národnostnej menšine má právo slobodne si zvoliť či má by s ňou zaobchádzané ako s takou alebo nie a z tejto voľby alebo z uplatňovania práv spojených s touto voľbou nemá vzniknúť žiadna nevýhoda.“.
Dohovor neobsahuje žiadnu definíciu pojmu „národnostná menšina".
Ako ďalej vyplýva z jeho ustanovení, „zvolil sa pragmatický prístup založený na uznaní skutočnosti, že v tomto štádiu nie je možné dospieť k takej definícii, ktorá by mohla získať podporu všetkých členských štátov Rady Európy.“
Podľa článku 33 Ústavy SR príslušnosť ku ktorejkoľvek národnostnej menšine alebo etnickej skupine nesmie byť nikomu na ujmu. Ujmou pritom možno rozumieť všetko „čo bude mať negatívny dopad na toho, kto uplatnil svoje základné právo alebo slobodu, ak negatívny dopad bude v príčinnej súvislosti s uplatnením základného práva alebo slobody.“[1]
Ústava SR zároveň vymedzuje, že každý má právo slobodne rozhodovať o svojej národnosti. Akékoľvek ovplyvňovanie tohto rozhodovania a všetky spôsoby nátlaku smerujúce k odnárodňovaniu je zakázané.
Základný zákon štátu príslušníkom národnostných menšín a etnických skupín zároveň zaručuje všestranný rozvoj, najmä právo spoločne s inými príslušníkmi menšiny alebo skupiny rozvíjať vlastnú kultúru, právo rozširovať a prijímať informácie v ich materinskom jazyku, združovať sa v národnostných združeniach, zakladať a udržiavať vzdelávacie a kultúrne inštitúcie.
Občanom[2] patriacim k národnostným menšinám alebo etnickým skupinám sa za podmienok ustanoveným zákonom zaručuje okrem práva na osvojenie si štátneho jazyka aj
- právo na vzdelanie v ich jazyku,
- právo používať ich jazyk v úradnom styku a
- právo zúčastňovať sa na riešení vecí týkajúcich sa národnostných menšín a etnických skupín.
Právo na vzdelanie v ich jazyku ustanovuje zákon č. 245/2008 Z. z. o výchove a vzdelávaní (školský zákon) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
V zmysle školského zákona sa deťom a žiakom občanov patriacim k národnostným menšinám a etnickým skupinám zabezpečuje okrem práva na osvojenie si štátneho jazyka aj právo na výchovu a vzdelanie v jazyku príslušnej národnostnej menšiny za podmienok ustanovených týmto zákonom. Súčasťou výchovy a vzdelávania s iným vyučovacím jazykom, ako je štátny jazyk, je aj povinný vyučovací predmet slovenský jazyk a literatúra v rozsahu vyučovania potrebného na jeho osvojenie alebo vyučovací predmet slovenský jazyk a slovenská literatúra, ktorý sa vyučuje metódami a formami výchovy a vzdelávania ako cudzí jazyk.
Pravidlá používania jazyka národnostných menšín upravuje zákon č. 184/1999 Z. z. o používaní jazykov národnostných menšín. Podľa tohto zákona má občan SR, ktorý je osobou patriacou k národnostnej menšine, právo okrem štátneho jazyka používať jazyk národnostnej menšiny. Občania SR, ktorí sú osobami patriacimi k národnostnej menšine, majú trvalý pobyt v danej obci a podľa dvoch po sebe nasledujúcich sčítaniach obyvateľov tvoria v obci najmenej 15 % obyvateľov, majú právo v tejto obci používať jazyk menšiny aj v úradnom styku:
- pri ústnej komunikácii môžu používať jazyk menšiny, ak s tým zamestnanec orgánu verejnej správy a osoby zúčastnené na konaní súhlasia,
- rodný list, sobášny list, úmrtný list, povolenia, oprávnenia, potvrdenia, vyjadrenia a vyhlásenia v obci sa na požiadanie vydávajú dvojjazyčne, a to v štátnom jazyku a v jazyku menšiny.
Jazykom menšiny sa pritom rozumie kodifikovaný alebo štandardizovaný jazyk tradične používaný na území Slovenskej republiky jej občanmi patriacimi k národnostnej menšine, ktorý je odlišný od štátneho jazyka; jazykom menšiny je bulharský jazyk, český jazyk, chorvátsky jazyk, maďarský jazyk, nemecký jazyk, poľský jazyk, rómsky jazyk, rusínsky jazyk a ukrajinský jazyk.
Právo zúčastňovať sa na riešení vecí týkajúcich sa národnostných menšín a etnických skupín znamená, že občania patriaci k menšinám, ktorí sú občanmi SR, disponujú prostriedkami,ktorými môžu realizovať svoje osobitné práva.
Priznaním vyššie uvedených práv sa podporuje rovnosť medzi jednotlivcami patriacimi k menšine a osobami, ktoré patria k majorite. Podľa § 34 ods. 3 Ústavy SR však výkon práv občanov patriacich k národnostným menšinám a etnickým skupinám nesmie viesť k ohrozeniu zvrchovanosti a územnej celistvosti SR a k diskriminácii jej ostatného obyvateľstva.
Označenia v jazyku menšiny
Popri názve obce a jej časti v štátnom jazyku sa uvádza aj označenie obce a jej časti v jazyku menšiny, a to na dopravných značkách označujúcich začiatok obce a jej časti a koniec obce a jej časti, budovách orgánov verejnej správy alebo rozhodnutiach vydaných v jazyku menšiny.
Obec môže na svojom území označovať ulice a iné miestne geografické značenia aj v jazyku menšiny.
Ak sa príslušník národnostnej menšiny domnieva, že orgán verejnej správy svojím konaním porušil jeho právo na používanie jazyka menšiny, môže sa obrátiť na Úrad vlády SR, ktorý, ak zistí porušenie povinnosti, ktoré je správnym deliktom a ani po písomnom upozornení nedôjde v ním určenej lehote k náprave zistených nedostatkov, môže príslušnému orgánu verejnej správy uložiť pokutu od 50 eur do 2 500 EUR.
Správneho deliktu na úseku používania jazykov menšín sa dopustí orgán verejnej správy, ktorý:
- neumožní občanovi SR, ktorý je osobou patriacou k národnostnej menšine, komunikovať v ústnom a písomnom styku v jazyku menšiny alebo ho o takejto možnosti neinformuje,
- na požiadanie občana SR, ktorý je osobou patriacou k národnostnej menšine, nevydá rovnopis rozhodnutia a rodný list, sobášny list alebo úmrtný list aj v jazyku menšiny,
- nezabezpečí svoje označenie na budove, v ktorej sídli, aj v jazyku menšiny,
- neposkytne na požiadanie úradný formulár vydaný v rozsahu jeho pôsobnosti aj v jazyku menšiny,
- nezabezpečí na svojom území označenie obce v jazyku menšiny vo svojej pôsobnosti v prípadoch ustanovených v § 4 ods. 1,
- nezabezpečí uvedenie informácií, nápisov a oznamov vo svojej pôsobnosti podľa § 4 ods. 7 prvej vety,
- nezabezpečí na požiadanie informácie o všeobecne záväzných právnych predpisoch aj v jazyku menšiny.
Správneho deliktu na úseku používania jazykov menšín sa dopustí právnická osoba alebo fyzická osoba podnikateľ, ktorá neuvedie nápis alebo oznam podľa § 4 ods. 7 aj v jazyku menšiny, ak ide o nápis alebo oznam obsahujúci informáciu týkajúcu sa ohrozenia života, zdravia, majetku alebo bezpečnosti občanov SR.
[1] DRGONEC, J.: Ústava Slovenskej republiky. Komentár. 2. vydanie. Heuréka 2007, s 381.
[2] Čl. 52 ods. 1 Ústavy SR: „Kde sa v prvej a druhej hlave tejto ústavy používa pojem „občan“, rozumie sa tým štátny občan Slovenskej republiky.“ Priznanie týchto práv je teda viazané na podmienku štátneho občianstva SR.
Zdieľať článok