Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné

12.06.2025

Článok 12 Ústavy Slovenskej republiky patrí k základným pilierom právneho štátu. Vychádza z prirodzenoprávnej teórie ľudských práv a jasne deklaruje, že všetci ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti a právach. Pre formovanie ľudských práv mali význam viaceré historické dokumenty.

Medzi najstaršie dokumenty, ktoré predstavujú významný míľnik v histórii práv jednotlivca je anglická Magna Charta Libertatum z roku 1215 a Listina práv (Bill of Rights) z roku 1689.

Kľúčovú úlohu v rozvoji myšlienok o ľudských právach a demokratických hodnotách zohrala aj Virgínska deklarácia práv z roku 1776.

Rozhodujúci význam pre zakotvenie ľudských práv však mala francúzska Deklarácia práv človeka a občana z roku 1789. Bolo to práve Ústavodarné národné zhromaždenie, ktoré považovalo za dôležité obmedziť vôľu budúcich ústavodarcov a zákonodarcov tým, že garantovalo základné a prirodzené ľudské práva.

Táto deklarácia odmietla feudálne rozdelenie obyvateľov podľa príslušnosti ku stavom a deklarovala rovnosť všetkých ľudí pred zákonom. Týmto krokom sa zamedzila diskriminácia a zároveň došlo k spresneniu hraníc, ktoré štát nesmie prekročiť.

Základný zákon štátu vymedzuje štyri kľúčové charakteristiky základných práv a slobôd:

• neodňateľnosť:  Ústava SR zaručuje, že raz priznané základné právo alebo slobodu nemožno oprávnenému subjektu odňať;
• nescudziteľnosť: Ústava SR vylučuje možnosť postúpiť základné právo alebo slobodu na iného;
• nepremlčateľnosť: Ústava SR garantuje, že základné právo alebo sloboda nezanikne uplynutím času;
• nezrušiteľnosť: Ústava SR vylučuje možnosť zrušenia základného práva alebo slobody, prípadne ich vyhlásenia za neplatné.

Odsek 2 tohto článku ďalej jasne stanovuje požiadavku rovnosti všetkých ľudí pred zákonom čo predstavuje fundamentálny pilier právneho štátu. Základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na:

• ­pohlavie,
• ­rasu,
• ­farbu pleti,
• ­jazyk,
• ­vieru a náboženstvo,
• ­politické, či iné zmýšľanie,
• ­národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok,
• ­ rod,
• ­alebo iné postavenie.

Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať. Účelom tejto právnej úpravy je teda ochrana pred diskrimináciou.

Medzi zakázané diskriminačné dôvody patrí aj „iné zmýšľanie“ a „iné postavenie“.  Otázkou „iného postavenia“ sa vo svojej rozhodovacej činnosti venoval aj Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý vo svojom rozhodnutí (III. ÚS 64/2000) uviedol, že „skutočnosť, či niekto je alebo nie je duchovným ktorejkoľvek cirkvi, je jeho iným postavením. Preto ho z tohto dôvodu nemožno zvýhodňovať ani znevýhodňovať.

Duchovný cirkvi má rovnako ako ktorákoľvek iná fyzická osoba podľa čl. 46 ods. 1 ústavy právo, aby o jeho právnom spore s cirkvou rozhodol všeobecný súd podľa právneho poriadku Slovenskej republiky alebo pod ľa noriem, ktorých aplikáciu právny poriadok Slovenskej republiky predpokladá.“

Ústavodarca v tomto prípade výpočet diskriminačných dôvodov neuzavrel, ale rozšíril nad rámec taxatívne stanovených dôvodov. Dôvody, pre ktoré je diskriminácia neprípustná, sa vzťahujú na jednotlivca, teda fyzickú osobu. Právnické osoby sú chránené pred diskrimináciou len v súvislosti s rozdielnym nakladaním z dôvodu majetku.

V nadväznosti na uplatňovanie tohto ústavného práva, nielen v podmienkach Slovenskej republiky, je vhodné poukázať aj na rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorého úlohou je zaistiť, aby štáty rešpektovali práva a záruky obsiahnuté v dohovore. Slovenská republika je ako členský štát Európskej únie povinná rozhodnutia ESĽP v skutkových a právne rovnakých veciach rešpektovať.

Z rozhodovacej činnosti ESĽP je vhodné dať do pozornosti rozhodnutie Thlimmenos proti Grécku zo 6. apríla 2000, kde súd konštatoval, že „k porušeniu článku 14 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ako základu európskeho systému ochrany ľudských práv a ktorý Slovenská republika ratifikovala 28. januára 1993) došlo v tých prípadoch, keď štát zaobchádzal rozdielne v analogických situáciách bez uvedenia objektívneho a rozumného dôvodu.

Podľa uvedeného rozhodnutia k porušeniu článku 14 Dohovoru však dochádza aj vtedy, keď štát zaobchádza rozdielne s osobami, ktoré sú v podstatne rozličných situáciách a neuvedie objektívne alebo rozumné dôvody.“

Základný princíp rovnosti a nediskriminácie je teda postavený na tzv. princípe rovnosti, kedy „podobné prípady majú byť rozhodované rovnakým spôsobom a rozdiely odlišne“ (Likes shall be treated alike and differences differently, Oddný, 669).

Diskriminácia môže byť tak pozitívna (zvýhodňovanie), ako aj negatívna (znevýhodňovanie).

Uplatňovanie zásad rovnakého zaobchádzania je bližšie upravené zákonom č. 365/2004 Z. z.o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon), ktorý rozlišuje medzi priamou a nepriamou diskrimináciou.

Priama diskriminácia je konanie alebo opomenutie, pri ktorom sa s osobou zaobchádza menej priaznivo, ako sa zaobchádza, zaobchádzalo alebo by sa mohlo zaobchádzať s inou osobou v porovnateľnej situácii.

Nepriama diskriminácia je navonok neutrálny predpis, rozhodnutie, pokyn alebo prax, ktoré znevýhodňujú alebo by mohli znevýhodňovať osobu v porovnaní s inou osobou; nepriama diskriminácia nie je, ak takýto predpis, rozhodnutie, pokyn alebo prax sú objektívne odôvodnené sledovaním oprávneného záujmu a sú primerané a nevyhnutné na dosiahnutie takého záujmu.

Ľudské práva tvoria základné piliere našej demokratickej spoločnosti. Ich ústavné zakotvenie zároveň vytvára pozitívny záväzok štátu aktívne chrániť a zabezpečovať ich realizáciu.

 

 

 

Zdieľať článok